Napísali o nás

Napísali o našom zpmp v stropkove

zpmp
Časopis "to sme my" napísal článok o združení na pomoc ľuďom
s mentálnym ppostihnutím v stropkove

Je dôležité, aby ľudia s postihnutím neboli izolovaní doma, ale žili   v spoločenstve a komunite.

Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Stropkove onedlho oslávi 25. rokov existencie. Dlhoročný predseda    združenia   – Juraj Medvedz s nami zaspomínal na najvýznamnejšie míľniky a prezradil nám viac aj o nielen jeho srdcovke –  „domčeku“.


Zaspomínajte si s nami na Vaše študentské časy. Už tie predurčili Vašu cestu?

Vyučil som sa ako strojný zámočník, no vždy som  akosi podvedome pomáhal, ak niekto potreboval. Absolvoval som vojenskú službu a v 81´som sa oženil. O dva roky sa nám narodila prvá dcéra Katarína. Boli sme všetci zdraví a v 84 nám pribudla druhá dcéra Zuzana, ktorá, žiaľ, mala veľké problémy už od narodenia. Lekári jej nedávali veľkú nádej na život a následne boli prognózy zlé – bude ležať, nebude chodiť…Navštevovali sme mnoho lekárov, liečiteľov, snažili sme sa nájsť pomoc. A vtedy sme sa stretli s prvými rodinami, ktoré mali podobné problémy. Pred rokom 89´neboli takmer žiadne možnosti ani informácie. A i keď sme si vypočuli i u lekárky svoje – manželku označila sa krkavčiu mater, že sa stará o postihnuté dieťa a nedá ho do ústavu, aby sa mohla plne venovať staršej, zdravej dcére, nikdy sme ani len neuvažovali, že by sme dcéru niekam „odložili“.

Prečo ste sa rozhodli pomáhať ľuďom s postihnutím?

Každý rodič chce dať svojmu dieťaťu všetko, čo potrebuje. Stretávali sme sa viaceré rodiny, ktoré mali dieťa s postihnutím a snažili sme sa pomáhať si navzájom. A i keď sme v roku 94´ nemali takmer žiadne možnosti ani materiálne, ani finančné, no ako členovia ZPMP vo Svidníku sme sa zúčastnili dvoch pobytov v Nižnej Polianke  pre celé rodiny, čo nás posmelilo k tomu, že keď sa podarilo toto, podarí sa aj viac.

Boli vo Vašom živote chvíle, kedy ste o tom pochybovali?  

Nikdy som nezapochyboval, čo sa týka pomoci druhým, nikdy. No museli sme si pomôcť sami. V Stropkove bolo iba jedno zariadenie – volalo sa rehabilitačné stredisko a prakticky nám ako rodičom a našim deťom očakávania nesplnilo. Chceli sme, aby s deťmi pracovali viac, aby boli na jednom mieste viacerí odborníci, či už lekári, logopédi, psychológovia… A tu vznikla myšlienka, že zriadime vlastné zariadenie, podľa predstáv nás rodičov a potrieb našich detí.

Povedzte nám viac o vzniku Domu detí Božieho milosrdenstva.

Našli sme možnosť získať finančné prostriedky cez nórske nadácie na výstavbu. To však nepokrylo všetky náklady. Nejaké peniažky sme získali cez Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a niečo z 2% daní. Keď sa ohliadnem, tak sme boli naozaj odvážni a na budovaní domčeka pracovalo celé predsedníctvo. Domček sme však chceli otvoriť pre všetkých postihnutých  nielen pre ľudí s mentálnym postihnutím. Na jeho prevádzku bola založená nezisková organizácia „Dom detí Božieho milosrdenstva“ spoločne s rímskokatolíckym biskupským úradom Košice a mestom Stropkov. Na chod dozerá správna a dozorná rada, v ktorých má svojich zástupcov zakladatelia NO. V novembri roku 2005  sme otvorili prvé poschodie, kým druhé sme postupne dobudovávali. To sa nám podarilo skolaudovať v r. 2007.  Na dostavbu sme si však museli vziať pôžičku, ktorú sa nám podarilo splatiť do 5 rokov vďaka 2% z daní a uzatvoreniu nájomnej zmluvy s Cirkevnou Základnou školou sv. Petra a Pavla v Stropkove  na 2 triedy.

ZPMP v Stropkove budúci rok oslávi štvrťstoročnicu. Skúste zbilancovať tie najvýznamnejšie míľniky? 

Čakajú nás oslavy. Chceli by sme zorganizovať vystúpenie v Mestskom kultúrnom stredisku. Máme mnoho spoluprác a podporovateľov a i vďaka ich pričineniu sme mohli zrealizovať veľa projektov. Musím spomenúť miestnu organizáciu Únia žien v Stropkove, zbierky v predajniach Tesco. Máme mnohých dobrovoľníkov. So zariadením „domčeka“ nám pomohlo získanie grantu, vďaka ktorému sme školili učiteľov a rodičov v Montessori pedagogike a zariadili si adekvátne k tomu aj priestory. Darí sa nám ako združeniu organizovať aj rekondičné pobyty. Prerušila to až korona.

Na čo z toho ste najviac hrdý? Je to „domček“ alebo iný z mnohých projektov?

Áno, „domček“ je na prvom mieste, naša srdcovka. Naša, nielen moja.80% tých členov, ktorí boli pri jeho zrode, stále v predsedníctve pracuje. Budova ako taká je vo vlastníctve nášho občianskeho združenia, keďže sme boli investorom. Máme nájomnú zmluvu a prevádzkuje ho  nezisková organizácia na čele s  riaditeľkou Mgr. Stankou Hubáčovou. Staráme sa oň spoločne,  zveľaďujeme a chceme, aby to išlo, čím najlepšie. Aby boli spokojní  klienti, poberatelia týchto sociálnych služieb, ale hlavne rodičia o to sa veľkou mierou podieľajú všetci jeho zamestnanci za čo im patrí veľké poďakovanie. Práve o to na začiatku išlo, aby sa pomohlo tým, ktorým nikto nepomáhal a je stále veľa rodín, ktoré potrebujú podporu. My si dobre pamätáme na to, aké to bolo a preto máme k tomuto projektu výnimočnú väzbu.

Čo podľa Vás, najviac potrebujú ľudia s postihnutím?

Podľa mňa je dôležitá včasná intervencia. Aby rodičia vedeli, kde sa môžu obrátiť, na aký úrad ísť, čo môžu očakávať, čo žiadať. Potrebné sú aj zariadenia od predškolského veku a školy. Je dôležité aby neboli izolovaní doma ale žili v spoločenstve a komunite. Prínosom je i rehabilitácia a zariadenia pre dospelých, v ktorých môžu žiť alebo ich navštevovať, aby zostali členmi komunity. So zamestnaním, je to žiaľ, u nás horšie a je tu málo pracovných možností aj pre zdravých ľudí, nie to ešte pre človeka s postihnutím. Je to hudba budúcnosti. No viem, že keď sa ohliadnem do minulosti a vidím čo všetko sme dokázali vybudovať… Tak snáď… Som rád, že už vznikli na Slovensku  prvé pracoviská, kde sa vedia ľudia s postihnutím zamestnať.

Čo Vás najviac vnútorne napĺňa?

Nás rodičov napĺňa najmä to, že je postarané o našu dcéru s postihnutím. Že má kam ísť, má sa kde stretávať, zabaviť. Že má možnosť chodiť aj na výlety vďaka programu, ktorý im pripravujú v „domčeku“ a my chodíme radi s ňou. Naposledy sme boli v Spišskej Novej Vsi  v divadle, zoo a zastavili sme sa v Smižanoch na korunku Božieho milosrdenstva a omši aj pre duchovnú potravu.

Keby ste si mali vybrať motto, ktorým sa riadite?

Mám za sebou roky školy života. Neziskovka, združenie, starosta obce, a vždy som hovoril kolegom: „Nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe.“ Snažím sa brať ľudí, takých akí sú, neškodiť im, nevysmievať sa, nerobiť podrazy, ale keď sa dá pomôcť

Aké sú Vaše budúce plány?

Rodinné. Užívať si aj s manželkou dôchodok. Všetko však podriaďujeme dcére Zuzane, ktorá s nami býva a potrebuje našu starostlivosť. Denne navštevujú s manželkou „domček“ a ja zatiaľ okolo pomáham, kosím, opravujem, maľujem. Zvyknem sa zasmiať, že už som prešiel cez všetky pozície od údržbára, záhradníka až po riaditeľa. Staršia dcéra Katarína je gynekologička a býva v Košiciach. A máme 8 ročnú vnučku, ktorá nám robí radosť.

Nachádzate si i čas na relax?

Najviac relaxujem pri manuálnych prácach okolo domu. Bývame na dedine a práce je dosť. Starám sa o to, aby bolo drevo na kúrenie a potom teplá voda a teplo v dome. V záhrade relaxuje skôr manželka. Spoločne chodievame na rekondičné pobyty alebo do kúpeľov.